Ešte niekedy v jari som začal rozmýšľať, že cez leto zájdem na bicykli pozrieť Banskú Bystricu a okolité kopce. Leto však už bolo takmer v polovičke a ja som sa na cestu stále nejako neodhodlal. Predsa len to bolo vyše 250 km ďaleko a dovtedy som 100 km prekročil len pár krát. Najviac som dal 150 km, keď som z Michaloviec išiel okolo Zemplína a Šíravy.
Nakoniec som však v plánovaní cesty pokročil tak, že som koncom júla v google maps naplánoval 1000 km cestu okolo Slovenska (Michalovce – Banská Bystrica – Nitra – Bratislava – Liptovský Mikuláš – Michalovce) s tým, že vyskúšam, koľko km dokážem prejsť sám na bicykli. Posledný júlový deň som teda naplánoval trasu po Slovensku a ďalší deň som už kupoval nosič a brašňu na bicykel v najbližšej cyklopredajni Velobiker v Michalovciach, aby som v piatok skoro ráno mohol vyraziť na cestu do Banskej Bystrice.
1.deň (Michalovce – Banská Bystrica) – 300 km
V piatok 2. augusta som teda nastavil budík na 4:00 ráno, ale samozrejme som ho hneď presunul o ďalších 10 minút, takže reálne som sadol na bicykel o 4:32 a vyrazil z Michaloviec smerom na Dargov, ktorý som na moje počudovanie s naloženým bicyklom zdolal celkom ľahko, ale možno to bolo aj preto, že to boli prvé km a slnko ešte len vychádzalo.
Prvý náznak únavy, resp. spomalenia som pocítil po 70 km cesty v Haniskej pri Košiciach, avšak táto únava ma rýchlo prešla, kedže som sa dostal na hlavnú cestu z Košíc do Rožňavy a tam sa mi už išlo pomerne ľahko. Teda až do vtedy, kým nezačalo pripekať slnko a nezačalo stúpanie na horský prechod Soroška. Tento kopec som nakoniec s 2 zastávkami zvládol a hore v reštaurácii som si doprial kofolu. Po tomto stúpaní som už žiadne kopce veľmi neočakával, keďže moja ďalšia cesta smerovala do nížinatej časti Slovenska smerom na Rimavskú Sobotu.
Cestou som však zistil, že kopec stúpaní a klesaní dokáže byť otravnejší ako jeden väčší kopec, a tak som sa len veľmi pomaly približoval do Rimavskej Soboty. Práve tam som prvý krát zastavil na benzínke, aby som si dokúpil vodu, ktorú som v tom teple naozaj potreboval. Po menšej pauze som sa vydal smerom na Poltár, kde som zašiel na obed s internetovým podnikateľom, a momentálne hlavne veľkým športovcom VladoPt.
Keď som dojedol, tak Vlada napadlo, že ma z Poltára kúsok odprevadí na bicykli, a tak som sa najbližších 20 km cesty vozil za ním a šetril energiu na zvyšok cesty do Banskej Bystrice. V ten deň ma totiž ešte čakalo ďalších 80 km, ktoré som pôvodne plánoval isť sám, ale zavolal mi kamoš z Bystrice, že mi ide oproti. Nakoniec sme sa stretli v Očovej na kofole.
Odtiaľ sme zvyšných 25 km do Bystrice pokračovali spolu až kým som sa v Bystrici neubytoval. Potom ma ešte kamoš odviezol do Tesca, kde som rýchlo kúpil krém po opaľovaní, keďže celú 300 km dlhú cestu som vlastne išiel bez opaľovacieho krému a trošku som to už cítil. Keď sa na to pozriem spätne, tak prvý deň mojej cesty okolo Slovenska bol vlastne aj najťažší, keďže som nevedel, čo od svojich nôh môžem čakať, či túto trasu vlastne zvládnem. Pár mesiacov predtým som totiž išiel 137 km z KE do MI cez Maďarsko a vtedy som ledva došiel domov, keďže ma rozbolela pravá noha.
2. deň (Pohorelá – Kráľova Hoľa) – 50 km
Druhý deň mojej cesty som chcel vyskúšať cestu na Kráľovú hoľu (1946 m.n.m.), vraj najvyšší zjazdný slovenský kopec na bicykli. Keďže som so sebou nemal horský bicykel, tak som ho musel niekde pozháňať. Po menšom hľadaní som cez google našiel požičovňu bicyklov v Brezne a keďže sa mi po včerajšku nechcelo až tak veľmi šľapať do pedálov, tak mi to aj celkom vyhovovalo.
S kamošom sme sa najskôr odviezli do Brezna, kde sme vyzdvihli bicykel, aby sme neskôr v dedinke Pohorelá zaparkovali auto a vydali sa smerom na Kráľovú hoľu. Tu musím povedať, že táto cesta mi napriek menšej vzdialenosti dala poriadne zabrať, keďže na horskom bicykli veľmi nejazdím a už vôbec nie po teréne, kde sú samé kamene. Ako ďalšie výhovorky však ešte môžem použiť to, že som mal deň predtým 300 km dlhú cestu do Bystrice.
Možno to bolo aj tým, že moja bežná nadmorská výška, v ktorej sa pohybujem je približne 114 m.n.m., pričom v ten deň sme začínali stúpať od 880 m.n.m. Cestou hore som sa viackrát zastavil, aby som nabral dych a utrel čelo od horúčav, ktoré panovali. Keď sme to však nakoniec vyšľapali až nahor, tak to bol super pocit a hlavne kopec krásnych výhľadov každým smerom. Síce tam riadne fúkalo a bola tam aj dosť zima, ale nejako sme to pretrpeli. Každopádne aj cesta dole bola celkom zaujímavá, hlavne dole od Šumiaca do Pohorelej. Miestami tam totiž až extrémne veľké kamene, a tak som musel dávať pozor, aby som nikde nespadol.
3. deň (Banská Bystrica – Nitra) – 146 km
Tretí deň bol zaujímavý hlavne z pohľadu na psychiku, keďže som pri plánovaní cesty zapol navigáciu “na pešo” cez google maps, a tak som sa ocitol pred lesnou a hlavne kamenistou cestou do Kremnice. A vzhľadom na to, že som sa nechcel vracať nejakou ľahšou cestou, tak som obul namiesto tretier sandále a začal tlačiť bicykel. V lese som ešte kúsok poblúdil, ale nakoniec som zbadal asfaltovú cestu, a tak som išiel dole kopcom do najbližšej dediny.
Cestou dole mi však začal zvoniť mobil a pri brzdení a následnom zastavení na krajnici som dostal defekt. Prvý defekt po dlhšej dobe, po vyše 2000 km. Keď som však zišiel trošku nižšie na čistinku, tak ma pobavil párik, ktorý si pár metrov odo mňa robil erotické fotečky do rodinného albumu. Keď som teda defekt opravil, tak som zamával a pobral sa blúdiť ďalej po strednom Slovensku a neskôr aj západnom Slovensku. Ďalšiu zaujímavú časť pre peších turistov, kadiaľ cestné bicykle asi vôbec nechodia som objavil pri Žarnovici smerom na obec Píla, kde bola odbočka na Malú Lehotu po nespevnenej ceste.
Na ceduľke bol nápis, že Malá Lehota je vzdialená km, takže som to rovno vyskúšal a šľapal po blbom teréne plnom kamienkov do kopca. Keď som bol možno 1 km pred vrcholom, tak som samozrejme dostal defekt. Pri výmene duše som prvú “extra light dušu” niekde pretrhol, a tak som sa snažil zalepiť aspoň tú pôvodnú, samolepcie záplaty však veľmi nefungovali (asi sú skôr určené pre horské bicykle), a tak som to zalepil a nafúkal koleso len tak poslabšie, aby som sa dostal aspoň niekde.
Našťastie cesta išla prevažne dole kopcom, a tak som dofukoval koleso len každých 10km. Ale asi tak 9 km pre Nitrou to už duša nezvládla, samolepiaca záplata sa roztrhla a už to nešlo dofúkať. A keďže som už bolo viac než 8 hodín a lepiť dušu sa mi už nechcelo, tak som sa s bicyklom postavil na krajnicu a stopoval. Pomerne rýchlo mi zastavil párik, ktorý sa práve vracal domov z návštevy z Jelenca pri Nitre. Tento párik ma odviezol autom až k internátu pod Zoborom, kde som zašiel navštíviť sestru a zároveň sa tam ubytoval. Spomenutému páriku ešte raz ďakujem za odvoz.
4. deň (Nitra – Bratislava) – 140 km
Štvrtý deň začal až takmer okolo obeda návštevou cykloservisu v Nitre, kde som si kúpil nové duše, dofúkal koleso a vyrazil na najteplejšiu a asi najnudnejšiu časť mojej cesty po Slovensku. Všade samá rovinka, polia, slnko a cesty poplátané smolou. Ale aby tento deň nebol taký nudný, tak som zas dostal defekt na krajnici asi tak 30 km pred Bratislavou.
A keďže som už mal poriadne záplaty a lepidlo, tak som to narýchlo opravil a pokračoval smerom do Bratislavy. Tam som sa zastavil až pri prezidentskom paláci na kofolu s tým, že na internete pohľadám nejaké ubytovanie. Dokonca hneď vedľa terasy, kde som sedel bol penzión, ale už mali plno. A preto som sa rozhodol, že vyskúšam hostel, ktorý bol neďaleko. Cestou k hostelu som ešte na jednom obrubníku vďaka slabo nafúkanému kolesu dostal defekt, a tak mi už bolo prakticky jedno kde prespím.
Jeden z dôvodov pre voľbu hostela bol však aj ten, že som ešte v hosteli nikdy nespal. Zaujímalo ma ako to tam vyzerá a koho tam stretnem. Už hneď po príchode do hostelu Possonium som si uvedomil, že v takýchto zariadeniach je hlavný jazyk angličtina a keď som recepčnej odpovedal po slovensky, tak sa pre zmenu hádam aj potešila. Ešte predtým ako som sa ubytoval som zašiel dozadu k vonkajšiemu baru, kde som opravil defekt na bicykli a poriadne dofúkal koleso.
Spoločnosť mi tam robili asi 4 malé mačiatka, ktoré pobehovali okolo. Mal som z toho celkom dobrý pocit, keďže tam panovala taká ta kamarátska atmosféra. Každopádne tento hostel hodnotím ako celkom zaujímave miesto, človek tam totiž môže stretnúť cestovateľov z mnohých krajín a povymieňať si rôzne zážitky a skúsenosti. Ale spať v miestnosti s 10 ľuďmi (chrápal iba jeden), ktorých nepoznáte na vŕzgajúcej posteli už k tomuto super zážitku nepatrí. Našťastie som tam spal len krátko, keďže ďalší deň som mal naplánovanú pomerne dlhú cestu do LM. PS: boli tam skrinky, kde si môžete zamknúť kľudne aj celý vak alebo kufor, takže s bezpečnosťou to bolo pomerne OK.
5. deň (Bratislava – Martin) – 215 km
Piaty deň som pôvodne plánoval cestu z Bratislavy do Liptovského Mikuláša, ale vďaka 4 defektom, ktoré som v tento deň dostal to nakoniec nevyšlo. Na cestu z BA som vyrazil už okolo 5 ráno, pričom prvý defekt som dostal približne po 50 km jazdy a druhý po 140 km. Tretí defekt prišiel pomerne rýchlo už po 150 km a hlavne na dosť blbom mieste pri ceste, kde som ten defekt veľmi nemal kde opraviť, a tak som sa vydal do najbližšej dediny.
Tam som si zavolal taxík s tým, aby ma odviezol do cyklopredajne v Prievidzi, kde som si nechal defekt opraviť a zároveň kúpil nejaké nové duše na bicykel. V plášti bola mala trieska, ktorá tam ostala pravdepodobne po 2 alebo 3 dnešnom defekte. Keď som sa pozrel na hodinky, tak som vedel, že dnes už do LM nedôjdem a tak som sa vydal smerom na Martin. Cestou som stretol zopár cyklistov, pričom jeden mi poradil kopcovitú, ale málo používanú cestu cez Kľačno do Kláštoru pod Znievom.
Musím povedať, že táto cesta bola po otravných defektoch a dlhej nížinatej trase od BA do Prievidze konečne aspoň trošku zaujímavá. Po zjazde cez Kláštor pod Znievom som smerom do Martina ešte na chvíľu zastavil na zastávke v tieni, aby som si pozrel nejaké ubytovanie, resp. penzióny v Martine. Keď som tam už sedel asi 5 minút, tak z ničom nič zasyčalo zadné koleso a objavil sa 4-tý defekt. Našťastie to už bol aj posledný defekt na mojej ceste po Slovensku. Narýchlo som vymenil dušu a nechápavo došiel do Martina, kde som sa ubytoval v penzióne blízko Tesca.
6. deň (Martin – Prešov) – 203 km
Šiesty deň som v Martine pobalil veci s tým, že chcem ísť až domov do Michaloviec, ale nakoniec ani to nevyšlo. Ráno o ôsmej som vyrazil z Martina na jednoznačne najkrajšiu etapu cesty po Slovensku, no proste radosť pozerať na okolie. Dokonca hneď z rána sa mi išlo výborne a km pribúdali, nikde som nezastavoval, teda až kým som nezbadal, že za Ružomberkom som sa nejako ocitol na diaľnici.
Spočiatku som si to veľmi neuvedomoval, keďže ja vlastne nie som vodič, resp. som toho veľa po diaľnici nikdy nenachodil, keďže na východe žiadne nie sú a na západ som cestoval prevažne vlakom. Ale keď som si to uvedomil, tak som zavolal kamošovi, že v Liptovskom Mikuláši asi budem skôr, že to už risknem dôjsť po diaľnici, keďže tu nevidím ani žiadne odbočky na okolité dediny a vrátiť sa veľmi nedalo.
Ako to už v podobných prípadoch býva, tak sa za mnou po chvíľke objavili policajti a dali mi pokutu 60 eur asi tak 5 km od LM. Keďže som pri sebe peniaze nemal, tak ma odviezli pred najbližšie Tesco, ale to by spravili asi tak či tak, predsa len ma nemohli nechať na diaľnici. Každopádne to beriem skôr tak, že som sa niečo nové naučil a odvtedy som oveľa viac sledoval číslovanie ciest a odbočky na diaľnicu (musím povedať, že boli označené oveľa lepšie ako začiatok diaľnice od Ružomerku do LM).
Ináč diaľnica mi prišla pre pohyb cyklistu normálne bezpečnejšia ako niektoré úzke slovenské cesty, kde okolo vás auto kľudne prefrčí nap. v rýchlosti 90 km/h. Od Tesca v LM som následne zbehol do centra LM, kde som s kamošom pri kofole a čerstvej bagete pokecal o spoločných projektoch a mojom cyklovýlete. Práve tam som sa rozhodol, že dnes už pôjdem len pohodovým tempom do Prešova, keďže som nechcel do Michaloviec dôjsť po tme.
Takmer celou cestou ma sprevádzal pohľad na Tatry a aj napriek teplu sa išlo výborne, teda až kým som sa nedostal ku kopcu Branisko. Tam som už mal v nohách vyše 170 km a na ten kopec som ledva vyšiel, našťastie zvyšok cesty do PO už prebehol celkom v pohode. Po príchode do Prešova som zavolal kamošovi a ten ma rovno navigoval na terasu, kde už nejakú chvíľu sedel s kamarátmi a popíjal iontový nápoj zvaný pivo. A tak som sa zašiel ubytovať do najbližšieho penziónu a pridal sa k nim, kedže som už vedel, že ďalší deň dôjdem do MI aj keby som bicykel len tlačil.
7. deň (Prešov – Michalovce) – 79 km
Pohodová trasa z Prešova do Michaloviec, ale čím bližšie som bol, tým viac sa mi nechcelo točiť. Pomaličky som sa tešil na vanu a nejaké dobré jedlo, keďže som večer predtým a ani v tento deň nič poriadne nejedol.
Pár poznámok, ktoré som nespomenul
Oproti váhe, čo obvykle nosím na bicykli som mal naložený vak na vodu a brašňu, teda približne 13 kg navyše. Pred mojou cestou po Slovensku som na cesťáku najazdil okolo 4000 km, takže aj príprava bola celkom postačujúca. Moja priemerná rýchlosť s naloženým cesťákom na trase približne 1100 km bola okolo 21 km/h.
Ubytovanie v penziónoch stálo v priemere okolo 20 eur za noc. Väčšinou som cez deň jedol len bagety, nejaké sladké tyčinky, pil neperlivú vodu, coca colu a občas nejaké energy drinky, ktoré som si kupoval na benzínkach. Uznávam, že keby som sa stravoval lepšie, tak som mohol ísť lepšie, ale to už nezmením. A na záver ešte spomeniem, že teplota počas môjho cyklovýletu sa väčšinou pohybovala od 30 do 38°C. 🙂
5 Responses
Super vylet, skvele sa to citalo 🙂
Super pokec. Ja sa chystam buduci rok – aj s kamosmi. Ako vidim bude to zaujimave, kedze doteraz som jazdil len MTB a cestak je pre mna nieco nove. Myslim, ze jazdu ako tak zvladnem ale s tymi castymi defektami sa akosi neviem zmierit (ako z lepenim problem nemam, len ten stateny cas a robota). Na horaku mam defekt tak raz za 2roky. Hlavne to chce dobry rozbeh ihned po zime. Asi tolko. Ak mas zaujem, mozme popisat o cyklistike (zbynekpap@centrum.sk)
Mám dojem, že to bol blbý plášť, proste keď raz dostal defekt tak to išlo zaradom + bol bicykel dosť naložený – stačilo aj menej vecí. Už dávno som ten plášť vyhodil 🙂
Dnes mám bezdušové plášte (alternatíva galusiek pre dušové kolesá) a tam stačí po defekte dať trošku tmelu a nafúkať, takže to je pohoda. Plus to má výhodu v tom, že keď tam je tmel, tak sa pri prípadom defekte dokáže prakticky okamžite zalepiť samo.
Este som sa chcel spytat, kolko vazili veci so si mal na nosici. Ja mam tiez nosic na sedlovku, len sa bojim, ci ju neohnem. Bez spacaku poveziem cca 3KG, so spacakom cca 4,5KG. Dik
Ja som mal mozno aj 10kg nalozenych, takze by to malo v pohode zvladnut.. Myslim, ze aj viac to dokaze udrzat.